Anchbooks

Čchi-kung bol v Číne dlho zakázaný. V roku 1986 som tam po prvý raz pobudla kvôli štúdiu dlhší čas a vtedy sa tam vyučoval istý druh tchaj-ťi-čchüan s hudobným doprovodom. Keď som však chcela študovať naozajstné čchi-kung musela som sa vždy v noci potajomky odplížiť z lekárskej fakulty až za mesto, kde ho jeden starý pán tajne vyučoval vo svojej garáži.
Napriek tomu, že TČM dáva na výber množstvo techník, nelieči uspokojivo komplikované či komplexnejšie ochorenia, lebo uvažuje (príliš) jednoducho.
TČM je extrémne zredukovaná lekárska sústava, ktorú uviedol do života Mao Ce-tung. Zistil, že zakázaná  čínska medicína bola mimoriadne efektívna a lacná, no zároveň plná  „kontrarevolučných povier a bludov.“ Keď chcel túto národnú pokladničku znovu otvoriť, bolo treba z nej najprv odstrániť všetko „kontrarevolučné“; a to bolo vlastne všetko, čo osobne nevymyslel sám Mao Ce-tung. Išlo hlavne o taoizmus, konfucianizmus, demonológiu, feng-šuej, astrológiu, šamanizmus, alchýmiu a veľkú časť učenia o piatich elementoch.

Za týmto účelom sa obsahy tisícok kníh scvrkli do formátu malej červenej príručky lekárskej biblie. Jednu takú mám aj v knižnici. V priebehu rokov sa potom táto knižočka rozširovala o výsledky štúdií (TČM musela byť koniec-koncov aj moderná a vedecká), ktoré dokazovali úspešnosť liečby a percento vyliečených prípadov - vo výške 99,9 %. Ak totiž maoistický lekár ošetroval pacienta, mohlo a muselo to byť len úspešne. Keď sa to nedarilo, vtisli pacientovi do ruky Maovu bibliu.
Výsledkom toho bol akýsi pseudovedecký umelý útvar, ktorý neskôr prebral aj západný svet, aj keď až o niekoľko desaťročí.
TČM sa medzitým praktizuje aj v nemocniciach bežnej medicíny. Niektoré poisťovne dokonca tu a tam zaplatia poistencom aj akupunktúru – keď sa zakladá na princípoch TČM a takmer výhradne slúži len na úľavu od bolesti.


Pocity v medicíne: TČM a inhibítor MAO (= antidepresívum používané v psychiatrickej praxi)
Keďže TČM je veľmi zjednodušená, mnohí ľudia si na ňu vytvorili vlastný názor. Nedávno jednému môjmu pacientovi povedal jeho známy: „Tvoja choroba je psychosomatická, preto sa nemôžeš liečiť čínskou medicínou. Tá totiž vôbec nepozná pocity.“
Fúúúú..., že by čínska medicína nepoznala pocity?
Kto z vás by pritom nemusel (v duchu) aspoň trikrát prehltnúť? Takže medicína bez pocitov?
Že by Číňania boli bez emócií? Takéto tvrdenia sú viac ako len jemne rasistické a ich slepé papagájovanie nevypovedá o prílišnom dôvtipe toho, kto ich vyslovil.
V jednom bode mal však onen pán čiastočne pravdu, a to minimálne v tom, že TČM  berie pocity do úvahy len s nechuťou.

V čínskej medicíne sú pocity vskutku neutrálnymi pohybmi čchi, nehodnotí ich teda ani pozitívne ani negatívne. Problematické začínajú byť až prostredníctvom nášho myslenia. Tento názor zdieľa čínska medicína mimochodom i s gréckymi stoikmi a viacerými formami modernej psychoterapie.
TČM, ktorá je uštrikovaná trochu jednoduchšie z toho za Maoa vyvodila, že ľudia, ktorí niečo pociťujú sú si sami na vine, lebo myslia naopak či inak ako by mali myslieť, a teda, že nemilujú predsedu Maoa. A preto si väčšina z nich z opatrnosti nechávala svoje pocity radšej pre seba.
Tí, ktorí predsa len pripustili, že sa po emocionálnej stránke necítia dobre, riskovali prevýchovu v zmysle komunistickej demagógie. V jasnom žargóne to znamenalo, že ich buď poslali rovno do pracovného tábora alebo museli prinajmenšom absolvovať nekonečné a nudné školenia, počas ktorých sa cvičili v sebakritike,  a to bolo pre väčšinu ľudí veľmi ponižujúce.
Podobne je to aj u mnohých pacientov na západe. Keď niekto hovorí v súvislosti so svojím ochorením o pocitoch a nemôže o svojej chorobe predložiť jednoznačný laboratórny či rádiologický dôkaz, má sa za to, že si chorobu namýšľa. Ó, pardón... že je „psychosomatická“.
Pre takéto ochorenia máme potom špeciálny odbor s minimálnym výskumným rozpočtom a nepatrnou spoločenskou váhou (v porovnaní s „naozajstnou medicínou“ akou je napríklad kardiológia). Psychosomatické ochorenia sa vskutku neberú vážne.
 U nás pacientov neprevychovávame, radšej ich vzpružíme a postavíme na nohy drogami: často sú to inhibítory monoaminooxidázy (antidepresíva), v skratke  – „MAO-inhibítory “. Pacienti zostanú síce chorí i naďalej, ale už im to natoľko nevadí.
Či už Mao-vská demagógia alebo MAO-inhibítor – našťastie sú TČM i moderná prístrojová medicína len prechodnými módnymi zjavmi, starými sotva jedno storočie. I to pominie.


Skutočná čínska medicína

Okrem týchto „módnych“ lekárskych postupov existujú iné lekárske tradície (k nim patrí aj ayurvéda alebo egyptsko-grécko-arabská medicína), ktoré sú staré ako písmo samo. V ich poznatkoch sú uložené skúsenosti celého ľudstva.
Jednou z týchto prastarých tradícií je aj čínska medicína. Čínska lekárska literatúra má asi dvetisíc rokov. Archeológovia však našli akupunktúrne ihly, ktoré sú ešte oveľa staršie. Táto tradícia sa vyvíjala postupne a pretrvala až do súčasnosti. Každá nová dynastia vládcov nechala prepracovať knižnice svojich predchodcov: rozposlala lekárov do všetkých kútov ríše, aby aj od svojich kolegov z vidieka pozbierali skúsenosti a recepty, ktoré potom na cisárskych akadémiách posudzovali, skúšali a porovnávali. Počas mnohých stáročí tak vznikol gigantický korpus poznatkov z lekárskej praxe. Všetko bolo spísané do najmenších podrobností, okomentované a sprístupnené pomocou príručiek.

Aj dnes, po zániku TČM, aspoň teda v Číne, sa čínska medicína opäť vzmáha. Lekári študujú pôvodné knihy, a tak ako kedysi prepájajú staré poznatky s moderným výskumom.
Tomu hovorím empirická medicína!
Dnes v čínskej medicíne koexistujú opäť mierumilovne vedľa seba taoizmus, konfucianizmus, i-ťing, koncept jinu a jangu, feng-šuej, šamanizmus, alchýmia i západná medicína v svornej jednote s lokálnymi tradíciami i s kláštorným lekárstvom, napríklad kláštora Šaolin.
Samozrejme takmer všetci najprv študujú akupunktúrne body, bylinkárstvo a rôzne diagnostické metódy ako je diagnostika podľa tváre, jazyka a pulzu. Vlastne by mali byť všetci schopní vidieť a cítiť čo pacient potrebuje, bez toho, aby sám niečo povedal. Potom však už každý môže robiť, čo chce: čchi-kung , sexuálnu mágiu, masážne techniky, tuinu, anmo, či liečbu  pomocou húb.
Kedysi som sa v západnej Číne zoznámila s čínskym lekárom, ktorý sa sám naučil homeopatiu a predpisoval hlavne guličky. Považoval sa však, celkom prirodzene, za lekára čínskej medicíny. A čo hypnóza a indiánska medicína? A prečo nie?
Asi sotva existuje otvorenejší a zvedavejší medicínsky systém.

Tu sa prirodzene vynára otázka – ČO vlastne robí z čínskeho lekára doktora čínskej medicíny.
Obligátnym pojítkom je intenzívne štúdium a školenie sa v myslení - že všetko existuje v jednote a je druhom energie, často na základe učenia najstarších klasikov medicíny a i-ťingu. Na to nadväzuje štúdium u jedného ​​alebo viacerých starých lekárov či lekárok a školenie sa v lekárskej etike na základe medicínskych prípadov z minulých dôb. V Číne sa od lekára tiež vyžaduje, aby sa dobre staral aj sám o seba, svoje liečebné postupy využíval a bol tak pre iných žijúcim príkladom. Dejiny dokazujú, že väčšina slávnych čínskych lekárov sa naozaj dožila veľmi vysokého veku, často vyše sto rokov, pokiaľ sa nestali obeťou vládnúcej politickej svojvôle.
Čínska medicína nie je teda nejakou konkrétnou metódou liečenia. Je to skôr veľmi individuálny spôsob, ako podľa jej poznatkov konkrétne žiť.
 
Čo je orientálna medicína?
Okrem veľmi úzko definovaného pojmu TČM sa západné školy snažia integrovať do svojho repertoáru sťaby proti-hnutie aj všetky ostatné druhy lekárstiev ďalekého východu.
V angloamerických oblastiach sa potom hovorí o orientálnej. Okrem čínskej sa k nej radí i japonská a korejská medicína, tu a tam doplnená prvkami tibetskej medicíny alebo ajurvédy. Väčšina týchto DOM-ov (doktorov orientálnej medicíny) sa potom špecializuje buď na čínsku alebo japonskú medicínu. Zvládať všetky je jednoducho nemožné a nie je to ani nutné.

Čínske pocity, medicína a výrok Su Dongpoa, veľkého čínskeho básnika a lekára
Tak ešte raz, aby to bolo jasné:
Všetci ľudia majú nejaké pocity. Číňania často sublimujú svoje city i pocity do nádhernej hudby, príbehov či do svojej medicíny.
Ako si čínska medicína predstavuje pocity a čo to pre nás a pre naše nenásytné pátranie po šťastí znamená, o tom budem hovoriť inokedy.

Radosť i bolesť sú neodvrátiteľné rovnako ako fázy Mesiaca, jeho pribúdanie či úbúdanie – na tom nie je nič zlé.

Politik, lekár a básnik Su Dongpo (1037-1101) napísal:
„K ľudskému životu patrí žiaľ aj radosť, zjednotenie i odlúčenie, tak ako je pre Mesiac prirodzený nov a spln, rast i ubúdanie.“


Christine Li
Preklad a copyright v slovenčine: www.anch-books.eu